Sedeli sme v autobuse. Vzadu. Za nami „päťka". A v nej deti. Cigánčatá. (Tým ich nechcem urážať či vyčleňovať. Jednoducho je to podstatná informácia.)
Išli sme dedinkami východu. Spolužiaci vpredu viedli akúsi zaujímavú debatu. A deti za mnou ešte zaujímavejšiu. Síce som im vôbec nerozumela :), znelo to dobre. A potom otvorili svoje knihy s nadpisom „Nový Zákon a Žalmy" a začali nahlas čítať. Pekne predčítavali. Hm, evanjelizácia v praxi! Usmiala som sa na ne. Jedno z nich mi podalo knihu a začali ma presviedčať, aby som čítala i ja nahlas. Prečítala som si kúsok. „Toto si prečítaj," odporučilo mi dievča stať o uzdravení hluchonemého. Prečítala som si, poďakovala. Muž, čo ich sprevádzal, neviem či ocino, ale slušne oblečený v obleku, mi vysvetľoval, že idú na Služby do Spišskej Novej Vsi. Zrejme za nejakým známym pastorom, no ja som ho nepoznala. „Môžeš si ju nechať," ponúkol mi Nový Zákon. Poďakovala som: „Aj ja mám svoje Sväté Písmo".
Išlo s nimi i malinke dieťa. Keď zbadalo obchod potešilo sa, že idú nakupovať. No jeho staršia sesternica mu hovorí, že idú alelujovať. Dieťa zopakovalo radostne: „Ajejuja, ajejuja". (ako príjemne znie úprimné, radostné Aleluja z úst dieťaťa)
Malé deti - nahlas v autobuse čítali Evanjelium. Evanjelizovali. Koľkí z nás by sa to odvážili? Viem, oni to tak nebrali, ale to mi nevadí. Možno sa im podarilo čosi, čo ani neplánovali.
Malé deti. A áno, cigánčatá. A som im vďačná. Veľmi. Ponúkli otázky. Zmenili pohľad. Mohla by som sa vyvyšovať? Nad teba, krásne, úprimne dieťa?
Ďakujem vám deti, splnili ste slová evanjelia. Otvorili ste srdce láske. Voči vám - hluchonemá, bola vyliečená.