Исус, аз вярвам в ви; 耶稣,我相信在你的; Isus sam povjerenje u vas; يسوع وأنا على ثقة فيكم Uskon, että et Jeesus; Jésus j'ai confiance en toi; Jesus, ich auf dich vertraue; Gesù confido in te; Jesús, yo confío en ti; אלוהים, אני בוטח בך, Jesus I trust in you; Ježíši důvěřuji Ti; Jezu ufam Tobie; Ježišu, dôverujem Ti; ...
Často som videla túto vetu na obrazoch. Občas len bezmyšlienkovito pozrela, prečítala, občas sa aj zamyslela. A keď som nad tou vetou rozmýšľala, ... Vždy som si na záver, doplnila otáznik. Pýtala som sa samej seba: Naozaj dôverujem? ... Ten obraz sa ma pýtal: Megi, naozaj dôveruješ!? ...
Je asi paradox, že keď som do Krakova mala ísť 1x, bolo to v období, kedy som Božie Milosrdenstvo potrebovala, no vnútorne asi odmietala, nepripúšťala som si ho. Nie - pre seba! Vtedy výlet nevyšiel. Vyšiel teraz, práve v období, kedy som jasne poznala svoju odpoveď na otázku obrazu... A bola záporná.
Výlet nebol výletom, ale púťou... Z 1 600 pamiatok Krakova, som videla len tu jedinú - Baziliku Božieho Milosrdenstva v Lagiewnikoch. A tam som strávila i celý deň. Adoráciou v krásnej „Korunkovej kaplnke", kaplnke nepretržitej adorácie, kde je vždy vyložená Sviatosť Oltárna v nádhernej monštrancii. Krížovou cestou Božieho Milosrdenstva, ktorú som počula prvýkrát a jej slova ma dostali do kolien (doslova :) ). Akoby náhodou - slovenskou omšou v slovenskej kaplnke - Bolestnej matky Božej. O tretej hodine v bazilike, Korunkou Božieho Milosrdenstva v rôznych jazykoch. (Bazilika je vyjadrením vety - v jednoduchosti je krása. Váš pohľad smeruje k tomu najpodstatnejšiemu - Bohostánku v tvare zemegule a obrazu Božieho Milosrdenstva) Prednáškou o svätej Faustíne v priestoroch kláštora. A modlitbou za vnútorne uzdravenie pred originálom obrazu Božieho Milosrdenstva v kláštornej kaplnke. A samozrejme, pohľadom na celý Krakov z veže. (Vraj, keď je jasno, vidieť z nej i Tatry.)
Na prednáške o sestre Faustíne, zaznelo z úst slovenskej sestričky kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva, mnoho pekných myšlienok, až som musela začať hľadať čosi, kde by som ich písala (veď už mám svoj vek :P), no nenašla som. Počas kázne kňaz povedal, že na týchto pútnických miestach ani tak nejde o slová. Toto miesto je nasiaknuté tým všetkým. Stačí „dýchať". Predsa však, i on hovoril mnohé myšlienky, ktoré ma zaujali.
Nezapamätala som si slová z krížovej cesty, ani z prednášky, ani z kázne... No, vedela som, že som tam nie kvôli nim. Som tam iba kvôli tej jednej jedinej vete. Tej najdôležitejšej, jednoduchej, najpodstatnejšej. A jediné, po čom som naozaj túžila, bolo zmeniť svoje nie na áno. Zmeniť otáznik na bodku.
Lebo viem, že stačí málo. No, pre mňa občas, tak veľa. Dôverovať. Stačia tri slová, prijaté do srdca... A táto veta robí zázraky!
(No, a keďže Poľsko je Poľsko, nemohol chýbať ani Ján Pavol II. a jeho: Nebojte sa! Občas mám pocit, že táto veta ma tento rok prenasleduje :). Tak si ju stále nosím v srdci a je mi pravidelne pripomínaná. A znie to dobre spolu: Odpovedať na Ježišovu túžbu po dôvere - Ježišu, dôverujem Ti, a hneď na to počuť uistenie, Neboj sa!... Keď Ti dôverujem, neexistuje nič, čoho by som sa mohla báť.)
Slová
Množstvo slov....
Prázdnych? Hlbokých?
Úprimných? Pravdivých?
Nádherných, no ťažko uveriteľných.
Dávajúcich nádej, no neprijímaných.
Slová života. Slová lásky. Slová nádeje. Slová reality.
No stále len slová. Holé. Napísané či vyrieknuté.
Kiež by boli vryté do srdca.
Žité.
Každý deň. V každej chvíli.
Slová zmenené na skutky.
Na podstatu.
Na život
Na lásku.
Na bytostnú existenciu.
Nechcem, aby to boli slová.
Chcem aby to bolo. Nech to je. A nech to bude.