(Ne)Vyhynutý druh

Autor: Margareta Holeniova | 24.7.2012 o 22:50 | Karma článku: 9,97 | Prečítané:  498x

Hovorí sa, že v dnešnej spoločnosti sa to ani nedá. Že v súčasnosti nemajú šancu prežiť, niečo dosiahnuť. Patria k ohrozenému druhu, ktorý nikto nechráni. Práve naopak, akoby už len boli pozostatkom dávnych čias, vymykajúci sa dnešnému systému a mysleniu. Takmer vyhynutý druh - „Človek Dobrý".

Ale to sa iba hovorí. A možno to tak i často vyzerá. Asi patrím k šťastným ľuďom, že na základe skúsenosti môžem čestne prehlásiť: Dobrí ľudia stále žijú!

Odhliadnuc od priateliek, kamarátov, blízkych a mnohých známych, s ktorými sa stretávam a ich dobrotu pokladám za úplnú samozrejmosť, sú dve činnosti, pri ktorých sa moja dôvera a nádej v dobrotu ľudstva zväčšuje. To je to „čosi", čo ma akosi (občas) priťahuje na stopovaní, a to je jedna z vecí, ktoré zbožňujem na turistike. Obe sú manifestom ľudskej dobroty. Úplne popretie tých otrasne pesimistických názorov na dnešok.

„Prečo, nás ten ujo vlastne vzal? Tváril sa, akoby by to bola jeho povinnosť, vziať stopárov." (hodnotili sme s kolegom na stope, šoféra, ktorý celú cestu nič neprehovoril, iba počúval hudbu a vážne sa tváril, zato jeho jazda bola až neuveriteľne dokonalo rýchla) ... Vždy ma zaujímalo, aké pohnútky vedú človeka,  k tomu aby vzal akési cudzie decká do svojho auta a prečo sa rozhodol pomôcť - len tak nezištne, bezplatne, iba za dve úprimné ďakujem. Občas to šoféri prezradia („Bolo mi vás ľúto, keď som vás tam tak videl.", "Aj naše dieťa stopuje." "Tak, nenecháme vás spáliť sa na tom slnku."), občas si môžeme iba naozaj povďačne domýšľať. Je to neopísateľne vďačný pocit, keď vás ešte potom zavezú, nie tam kam to im vyhovuje, ale presne tam kam potrebujete ísť vy (občas i do ďalšej obce). A ešte keď dajú rady, povzbudenia do života či hodnotné názory, hneď svet vyzerá akosi ružovejšie.

Hory. Akoby to boli ony samotné, čo priťahujú dobrých ľudí. Veľmi sa mi páči, že všetci turisti sa zdravia. Ako keby sme sa všetci poznali. Je to také rodinné. Mám rada tie povzbudivé slová: „Už vás čaká iba kúsok." Páči sa mi, že cudzí ľudia sa začnú rozprávať o tom, či je vhodné  pokračovať za zlého počasia ďalej. Že dokážu poradiť, ako zliezť reťazami - a občas i ukázať ako na to. Páči sa mi, možno úplná banalita - že človeku na vrchole sa nebojíme dať svoj fotoaparát, aby nás odfotil, lebo mu dôverujeme a rovnako on dôveruje nám. Páči sa mi, že neznáma teta nás len tak ponúkne cukríkmi. Že si vieme poradiť v ďalšej ceste a dať rady na cestu ďalej.  Páči sa mi, že neznáma teta mi dokáže zveriť svoju malú dcéru, aby som ju držala za ruku a pomohla jej. Mám rada, že keď vyzeráte turisticky, prihovoria sa vám len tak cudzí ľudia, aby sa opýtali kde ste boli a čo vás ešte čaká. Že vám v reštike dajú len tak čistú vodu, lebo ste to neodhadli so svojimi zásobami. A dokonca vám mladí, sotva plnoletí čašníci donesú deku, lebo vidia, že vám je zima.

A to sú len malé zlomky posledných dní. Preto stále verím, že dobrí ľudia nie sú len mýtus, sú realitou. V čase písania mame práve pred sebou tábor pre deti  s hlavnou myšlienkou: Pre konanie dobra stačí kúsok odvahy. Stretávam mnohých odvážnych známych i neznámych ľudí. Prajem sebe i vám rovnakú odvahu. Nebáť sa byť dobrým! :)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?