Stopárske čriepky

Autor: Margareta Holeniova | 7.10.2012 o 22:10 | Karma článku: 11,09 | Prečítané:  1093x

Čo môže priniesť krajnica, neznáme auto, dobrý šofér, odvaha, dôvera, možno nezodpovednosť, túžba po dobrodržstve, slobode,  tabuľka a vystrčený palec...

 

 

Na Orave sa stopuje dobre. (Teda pre mňa je na Orave asi všetko dobre, lebo mám rada Oravu.) Bolo to skvelé stopovanie, keď som nahovorila spolubývajúcu. Na úvod nás  zobral pán v červenej Alfa Romeo, fuuu... Vraj, mu nás bolo ľúto, pripomenuli sme mu dcéru. Mal za sebou divokú noc pri kartách. „Možno by som ešte nafúkal.“ A tak pokračovali samé príjemné oravské stopy. Posledný v Kubíne. Zastavilo nám veľké čierne BMW! Tak to už áno! „A kde ste boli?“ „Pozrieť Oravský hrad.“ Neveril. Vraj keby mu povieme, že tam bol aspoň Majk Spirit, tak dobre, ale len tak sa pozrieť na hrad... Asi sme vyzerali skôr ako bláznivé sedemnástky a nie po histórii bažiace vysokoškoláčky, ktoré chceli užitočne využiť dekanské voľno. Zaviezol nás až na naše sídlisko. Ďalší skvelý oravák!

Boli sme niekde pod hradom Strečno. Tuším bola nedeľa. Zastavila nám jedna pani. Na pracovnej ceste. Obdivujem ženy, ktoré berú stopárov, no táto si zvlášť získala môj obdiv, za jej odvahu.  Rozpovedala nám jeden svoj príbeh. Neboli sme jej prví stopári. Už raz niekoho brala. A začal ju škrtiť. Akýmsi zázrakom to neskončilo zle. Ako som to na zadnom sedadle počúvala, bála som sa aj za ňu. Chce to veľkú odvahu napriek tak hroznej skúsenosti, opäť zastaviť, opäť dôverovať.

 

Väčšinou je to tak, že stopár absolútne vďačí šoférovi. No, môže sa aj stať, že sa potrebujeme navzájom. „Hej vy dvaja, má niekto z vás vodičský.“ Ozvalo sa za nami, v nejakej dedine, ktorej názov sme ani nevedeli a už sme mali menšie obavy, ako sa odtiaľ dostaneme. Kamarát kladne odpovedal. „Ak to odšoféruješ, môžete ísť až do Kraľovian.“ Zmetene sme na seba pozreli. „A prečo nechcete šoférovať vy?“ Nemohol, vraj si dal jedno pivo. Tak sme nastúpili. Kamarát nás viezol, ja som sa zatiaľ rozprávala s majiteľom auta, ktorý ma upozornil, aby som o ňom nenapísala do bulváru. „Pustite si aké chcete rádio, veď teraz ste vlastne vy tu šéfovia a ja som akoby stopár.“ Smial sa na sebe. Ešte nám aj jedlo dal. (Ďakujeme!) Pokecali sme o manieroch známych osobností. Milý chlapík, nezabudnuteľný stop. (Ktovie, či si na druhý deň pamätal ako došiel domov.)

Nitrianske Pravno. Nie veľmi frekventovaná cesta. Napriek tomu dobra nálada. Kamarátovi veselo hovorím, ukazujúc na asi druhé auto, čo okolo nás prebieha: „Tak toto auto nám teraz zastaví.“ Obzrieme sa dozadu. Ono fakt zastavuje. „Rýchlo nastupujte, ponáhľam sa.“ Ok! To bola rýchla jazda. Podnikateľ, nestíhal na stretnutie. „Stopárov bežne neberiem, ale raz keď som šiel ešte počas školy domov, som sa nemal ako dostať, a tak som musel stopovať. Rozhodol som sa splatiť dlh z minulosti a mali ste šťastie, práve ste mi prišli do cesty.“ Boli sme na správnom mieste, v správny čas a okolo šiel správny človek. A zastavil nám práve vtedy, keď nemal čas navyše!

Šofér, ktorý ma raz bral do Žiliny asi musel mať veľmi zmiešané pocity. Pýta sa nás, čo robíme. Povedala som, že študujem na Katolíckej univerzite. „A to ako budeš kňažka, či také čosi?“ Pobavila som sa. Ale zaujímavejšia bola isto odpoveď stopárskeho kolegu. „No, ja som kňaz.“ Stopovala som s našim kňazom, ktorý šiel smerom na Žilinu, len škoda, že mi akosi zabudol povedať, že vystupuje už pred Žilinou. V pohode, veď ujo šofér nevyzeral nebezpečne. Kamarát - kňaz mi dal krížik na čelo a len čo zabuchol dvere, šofér sa ma pýta: „To si akože fakt tak vážne veriaca?“ Opäť som sa usmiala, vcelku náročná otázka. Bol to naozaj zlatý a bezpečný šofér, odviezol ma až na vlakovú stanicu. Takých mám rada.

Jeden zo stopárskych snov bola pre mňa určite jazda kamiónom. Vedela som, že sa mi asi nesplní, lebo sama moc stopovať nechcem a kamionista môže mať len jedného spolujazdca. Ale raz sme stopovali a už bola tma. Hovorím: „stopuj aj kamióny, možno zastaví, veď je už tma a tu aj tak policajti moc nechodia.“ Odhadla som to správne (žena má vždy pravdu :P). Ako tak mrzneme na kraji cesty, zrazu za nami zastavuje kamión. Koľko to detskej radosti! Aj som si podskočila. Aj keď jazda, nebola až taká úžasná - musela som sedieť vzadu na posteli, celá skrčená - nevadí! Hlavne, že sa splnil jeden stopársky sen :) .

Keď sme pri tej rôznej doprave, raz sme šli napríklad taxíkom, ktorý nás vzal neskoro večer. „Ale my nemáme peniaze na taxík,“ vysvetľujeme. Pobavený taxikár: „To mi je jasné, keď stopujete.“ A raz som šla v kufri, dvojmiestného terénneho auta. Aj keď to znie všelijako, bolo to super, lebo som mala úžasný výhľad na okolitú nádhernú prírodu a videla som Modliaceho sa mnícha, čo sa tam tým vpredu nepodarilo. To sa občas stáva, že veci, ktoré na prvý pohľad vyzerajú zle, sú v skutočnosti oveľa lepšie.

Každý, kto nám zastavil musel mať dobré srdce. To je jasné! A niektorí ho majú ešte viac ako dobré. Raz nás viezol jeden pán, hľadajúci súčiastky do auta. Povedal, či nám stačí do ďalšieho mesta, my že jasné (Už som sa začínala tešiť, že sa tam zastavíme na ozaj skvelej zmrzke). A potom hovorí: „Alebo, viete čo, pôjdem sa pozrieť ešte do tej dediny a môžem vás vziať až tam, to už máte bližšie.“ A keď už sme boli v „tej dedine“, tak hovorí : „A to už je iba kúsok, to už vás odveziem aj domov.“ A tak nás odviezol domov. Dúfam, že súčiastky nakoniec našiel!

Stopovať sa dá v rôznych kombináciách. Samé dievča je nebezpečné pre dievča. Sám chalan často pôsobí nebezpečné pre vodičov. Dvaja chalani zrejme ešte viac. Dve dievčatá, no, nebudeme si klamať ide to veľmi rýchlo J, ale má to svoje negatíva. Ideál je chalan + dievča. Často nám povedali, že nás vzali práve preto. No, my sme si to raz skúsili v trojici. Mohli sme si povedať, že je to beznádejne, ale my sme proste vedeli, že to bude ok. Kamarátka týmto druhom dopravy teda rozhodne nebola nadšená. Vždy mi hovorila, že by nezavrela dvere na aute. Keď sme  vtedy už akosi nemali na výber ako dôjsť domov, povedala, že radšej ide pešo. No, my  s kamarátom sme začali stopovať. A auto nám zastavilo. Trojdverové J Jednoducho, ako stvorené na prvý stop pre kamarátku. A tak prekonala svoj strach. A v ďalších autách sme už vždy mali zavreté dvere. Jeden vodič bol veľmi zvedavý, ako sa kamarátovi podarilo takto cestovať s dvoma babami. Že nech mu dá návod, ako na to... Domov sme sa dostali v poriadku. A kamarátke sa stopovanie celkom zapáčilo...(Len to nemám nikomu prezradiť.)

Teraz sa všade naokolo rieši otázka asociálov, Rómov či cigáňov. Tak aj niečo na túto tému. My si raz stopujeme niekde v Turčianskych Tepliciach a znenazdajky stojí pri nás auto. Z pravej strany okna vytŕča tmavá ruka. Anglické auto. Ja zaváham či ísť. Kamarát rozmýšľa, ako sa dohovoríme s nejakým Turkom. Nebol to Turek. Nehnevajte sa, že nedodržiavam politickú korektnosť, ale bol to cigáň. On to sám povedal: „Róm, aký Róm.. som cigáň, no a? je to tak!“ Bol úžasný. Mal prehľad. Hovoril nám ako oklamal systém v Anglicku, aké všelijaké práce robil.  A bol to bohatý zoznam. Pozval nás na cigánsku zábavu do Kubína. On tam vraj nemôže ísť, lebo tam má frajerky. „No, pekné ženy, ale sú také ľahostajné.“ Čo znamenal tento výraz, sme si iba domysleli. Neuveriteľný optimizmus, energia a radosť šli z toho človeka. Bolo to úchvatné stretnutie. Povedal, aby sme sa niekedy zastavili v Rojkove. Sestra tam má penzión. Vždy sa mi páčil názov tej dedinky. Možno sa tam aj niekedy kukneme...

Pokiaľ ide o stopovanie je to pre mňa akási metafora života. Rozhodneš sa kamsi ísť. Na cestu. Máš predstavu, kam by si sa chcel dostať, ale vieš, že to nemusí "vydať". Nemôžeš vedieť, kedy tam prídeš. Predpokladáš, že ti niekto zastaví. Dôveruješ. Vieš, že to auto, ktoré príde, príde práve vtedy, kedy má. Ak nepríde, má to dôvod. Môžeš sa do cieľa dostať priamo, na viackrát, dokonca i okľukou, a môžeš prísť aj inam ako si si plánoval. Ak čakáš dlho, musíš byť trpezlivý. Aj čakanie ťa môže hocičomu priučiť (ja sa vzdelávam v špz-kách a značkách áut). Keď ťa väzme nejaký šofér, možno bude rozprávať veľa, možno pôjde celú cestu ticho. Je možné, že ťa obohatí, určite si odnesieš veľa - minimálne vďačnosť, že prišiel do tvojho života a posunul ťa niekam. Možno ťa na tvojej ceste bude sprevádzať iba kúsok. Možno spolu strávite dlhší čas a prejdete viac km. Možno si povieš, že je to náhoda, že si stretol práve takého človeka. Ale akosi tušíš, že v podstate nič nie je náhoda, a keď sa pozrieš späť a zhodnotíš celú cestu, uvedomíš si ako to všetko, kde ťa kedy kto vyhodil do seba skvele zapadlo. A jedno zázračne dobrodružstvo sa skončilo :) .

A ďakujem(-e)! :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?