To nenaplánuješ - to je krása života!

Autor: Margareta Holeniova | 26.6.2013 o 21:45 | Karma článku: 7,00 | Prečítané:  773x

Keď kamarát úspešne spravil poslednú skúšku, prišiel čas na malú oslavu. No, bola to ťažká skúška, tak oslava mohla byť väčšia. Mal jeden sen a ja som mu rada asistovala pri jeho plnení. V najhorúcejšom týždni sme sa šli schladiť do nad-dvojtisícových výšok. Oslavovali sme výletom do Západných Tatier.

Vybrali sme sa deň vopred aby bolo na túru dosť času. Samozrejme spôsob dopravy bol akosi prirodzene daný - stopom. Ale už klasicky my stopujeme až od ďalšieho mesta, takže najskôr sme sa busom dopravili tam. Na stanicu sme šli s mojou maminou.

-„Tvoja mamina vyzerá tak, že by sa aj dala na stopovanie nahovoriť, nešla by tiež?"

Zaujímavá otázka, už som to viac razy mamine zo srandy navrhla, verím, že s jej úsmevom a radostnou „karmou", ktorá z nej vyžaruje by sa stopovalo veľmi ľahko. Myslím, že je to ona, ktorej môžem vďačiť za malý kúsok slobodne-odvážneho ducha - v mladosti robila rovnaké bláznovstvá.

V PD umierame z horúčav, ale ide to rýchlo, žiaľ len do ďalšej obce. Tam si pobudneme dlhšie.

-„Nedarí sa?" šofér, ktorý nás sem priviezol sa už hrá so svojím synčekom a pritom sa pozerá ako nám to ide. Po chvíli mu zakývame na rozlúčku. To už sa, našťastie, pri blízkej krčme zastavil na kofolu šofér a rovno berie aj nás. Turista. Hovorí nám o jeho plánoch, my jemu o svojich. Čoskoro ho čaká výstup na Gerlach, vau :)!

DSCN9988_tab.JPG

Opäť len ďalšia obec. Tam sa k nám pripojil jeden nechcený „spolustopár", ktorému na slniečku pekne udrelo vínko (ak iba to). Ledva stál na nohách a pýtal sa nás, kedy ide autobus. Skvelé bolo, že stál priamo nad mojim batohom a  pritom vravel, že mu je zle, hrozne zle. Posielali sme ho sadnúť si do tieňa a čakať. No on si vybral inak, radšej šiel opäť do krčmy. Aj nás volal - no bolo by to asi potom vtipnejšie stopovanie :) .

Keď sme opäť boli zostava vo dvojici, zastavilo nám aj auto. Chalan šiel od priateľky z Trenčína domov pomáhať. Pýtala som sa na lásku na diaľku. Ale čoskoro sa idú brať :) . Tak ako sa vraví - nech sa mu jeho dobrota vráti na kvalite detí :). Opäť sa bavíme o turistike a aj o stopovaní. Jeho brat bol tiež práve v Západných Tatrách, vraj tam je ešte sneh. (A dobre padlo schladiť sa v 30° teplotách :) )

DSCN9873_tab.JPG

Vyhodil nás priamo pred obchodným centrom, po nákupoch pokračujeme. Avšak, nastáva „martinská kríza". Kopa šoférov sa na nás usmieva a ukazuje, že idú na Žilinu. Po hodine to vzdávame a utekáme na mestskú, radšej skúsime vlak.

Ľudia bývajú nervózni, keď si niečo naplánujú a potom im to nevychádza. V tomto je stopovanie dobrou školou, tu sa nedá plánovať. Treba veci prijímať také aké sú. Vo Vrútkach sme s „nadšením" zistili, že najbližší vlak ide o viac ako hodinu. V tom sa spustilo hlásenie: „Meškajúci vlak Považan, smer Košice, prichádza na koľaj..." Tak občas vie aj meškajúci vlak potešiť :).

V LM doteraz neviem, kde stopovať na východ, tak to skúšame tam, kde prídeme a postupne hľadáme čosi vhodnejšie. Voláme na chatu, že do kedy vlastne musíme doraziť a vysvetľujeme ako ideme. Z Pribyliny sme plánovali prejsť ku chate pešo.

-„To ako po tme cez tých medveďov?" pýta sa nás majiteľka.... No, na to sme akosi nepomysleli.

Zrazu stojí auto. Príjemný párik nás berie do Liptovského Hrádku, hovoríme, kde ideme prespať a tak. Potom prišla azda najkrajšia otázka večera: „Láska, čo keby si spravíme výlet do prírody?"

Po ceste, ktorou by sme inak išli peši nám opisovali historky s medveďmi. „Tunajšie medvede sú dobré, oni nezabíjajú, oni len trhajú." Veru, bola som rada, že sedím v aute. Vyhodili nás rovno pred chatou. Pocit vďačnosti - neopísateľný! A predčilo to rozhodne všetky aj tie naj-optimistickejšie plány!

DSCN9846_tab.JPG DSCN9855_tab.JPG DSCN9866_tab.JPG

V chate nás čakal veľmi nemilý rozhovor so správcom, ktorý nás naplašil, že na akú ťažkú túru sme sa to vybrali, aké to je náročné. Že nás tam chytí búrka a bude tam zima. Že on tam žije už 15 rokov a vie o čom hovorí. Ukázal nám na  pána pri stole, ktorý vraj vyrazil o ôsmej a vrátil sa až pred 22:00.

Len, čo sa zavreli dvere vyplašene som pozerala na kamaráta. Toto mi akosi nespomínal! Ale vyhlásenie, že túra na Otrhance je jednou z najnáročnejších potvrdila moje pochybnosti. Ujo si zrejme myslel, že krpaté dievča a chlapec v okuliaroch zrovna nepôsobia ako turistické typy, tak nás chcel naplašiť. Vcelku úspešne, ale strach nezmenil náš plán.

Ráno - vynikajúce raňajky s výhľadom na Nízke Tatry. A deň sa mohol začať. O hrebeni Otrhancov som predtým nepočula, takže som vôbec nevedela do čoho ideme. Na úvod prišiel vcelku náročný výstup, ktorý pri tých vysokých teplotách a nenormálnom množstve múch bol čosi katastrofálne. No, po jeho prekonaní sme sa už stále mohli kochať krásou Západných Tatier i Vysokých Tatier v pozadí. Na ľavo Ostrý Roháč a Plačlivô, vpravo Bystrá a pred nami Otrhance a Jakubina. Žiaľ, ani v tejto výške ochladenie neprichádzalo a čo sa týka múch, cítila som sa ako kráčajúca mrcina ;). Na tejto túre sa mi viac unavili ruky ako nohy z toľkého odháňania.

 

DSCN9867_tab.JPG DSCN9868_tab.JPG DSCN9875_tab.JPG

Na oboch stranách sa hromadili nepríjemné mraky, uvedomujúc si, že z hrebeňa už nebude cesty dole, to vyzeralo riskantne, no našťastie čoskoro sa oblaky preniesli na poľskú stranu.

Nevýhodou prechodu hrebeňom bolo chýbajúce označenie vrcholov, takže sme iba prekonávali jeden kamenistý kopec za druhým, iba tipujúc po čom vlastne kráčame. Cesta po Ostredku, Nižnej a Vyšnej Magure rozhodne nie je nudná. Aj keď mi kamarát sľúbil nekamenisté kopce, tu som si občas musela aj po štyroch pomáhať. Pred nami sa už týčila Jakubina, druhý najvyšší vrch Západných Tatier, a mňa tešila vidina tej príjemnej nekamenistej cestičky, čo k nej viedla. Na Hrubom vrchu sme si vlastne odskočili na výlet do Poľska a veselo kráčali hranicami. Ešte posledná dvoj-tisícka a Račkovou dolinou sme svžnejšie schádzali dole, lebo na vrchoch sa opäť hromadili búrkové mračná. Prešli sme okolo plies a nekonečnou, ale krásnou cestou sme sa vrátili opäť až k chate. Poďakovali sme majiteľke, ktorá nás upozornila, že začiatočníci sa z tejto túry spamätávajú aspoň týždeň. Ja už som o dva dni bola na turistike v Malej Fatre a potom do noci tancovala na ľudovej zábave, takže dá sa spamätať aj rýchlejšie :).

DSCN9948_tab.JPG DSCN9969_tab.JPG

No, deň sa ešte nekončil. Nás ešte čakala cesta domov. Medvedím údolím sme za svetla prechádzali o čosi pokojnejšie. A čoskoro sme si stopli auto. Svet je malý, manžel šoférky pochádzal z našich končín. Možno aj vďaka tomu, nás opäť odviezli ďalej ako išli. Do Liptovského Hrádku na stanicu. Hneď nám išiel vlak, tak sme sa za posledné drobné doviezli do LM. Na smer západ je tam veľmi dobré stopárske miesto, čo sa potvrdilo, čakali sme pár minút a už sme sedeli v aute smer MT. Avšak, Martin akosi znova potvrdzoval svoju povesť z predchádzajúceho dňa.

DSCN9933_tab.JPG

-„Čo budeme robiť? Čo ak nám nik nezastaví?"

-„No, nič! Budeme stopovať až kým nám niečo nezastaví," znela moja odpoveď.

Posledný autobus nám už dávno odišiel. Po hodine stopovania zastavilo. Krásne, veľké, pohodlné autíčko s klímou. A čakala nás dlhá spoločná cesta. Vzal nás až do dediny neďaleko nášho mesta. Rozprávali sme sa o škole, práci, bytovom družstve, pýtal sa nás na ubytovanie v Tatrách. My sme dali za noc 8 eur, on je zvyknutý dávať 40 - 50 eur. Kedysi aj on chodieval po horách, teraz sa už len venuje práci. Aj teraz v noci ešte smeroval do kancelárie dokončiť si veci. To sú momenty, kedy som rada, že ešte nepracujem. Veď to budem robiť ďalších 40 rokov. Potom už na takéto výletiky asi nebude čas a priestor.

V Hradišti už iba čakáme na autobusovej zastávke, pešo by sme to po dnešnom dni asi nezvládli, ale čakanie využívame ešte na stopovanie, aj keď sme už za rohom. Ďalej od nás zastavuje auto, vybehne z neho žena a kýva na nás. Kamarát predtým konštatoval, že za tieto dni v podstate nič nestopol, tak toto mohlo byť prvé auto.

- „Ani sme nechceli zastaviť, takto potme, ale potom som si ťa všimla ako sedíš na zastávke, tak že vás berieme," hovorila mi spolusediaca s naozaj očarujúco veselým smiechom. Hm, takže aj posledné auto zastalo vďaka mne. No, darmo kombinácia dievča - chlapec je pre stop najideálnejšia a vďaka tomu nám zastavili aj tieto dve veselé ženy, ktorým sa zdal náš výlet stopom do Tatier veľmi bláznivý. Nie všetko vyšlo podľa plánov, ale som rada. Nepredpokladala som, že v jeden deň stihneme prejsť päť dvoj-tisícoviek a ešte prejsť 168 km domov. A už vôbec nie, že budem dovezená luxusne priamo až pred môj vchod. Niekedy asi stačí veriť, že niečie plány sú lepšie ako tie naše.

Ďakujem-e ;) !

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?