Keď som čítala denník Anny Frankovej, prechádzala sa Osvienčimom, bola v Múzeu Varšavského povstania, videla nie jeden film či dokument o 2.svetovej a všetkým okolo toho, stále som rozmýšľala nad jednou vecou...
AKO!? - sa mohlo stať, že normálni ľudia, zrazu začnú natoľko nenávidieť iných, že sú schopní robiť veci, ktoré sú nepredstaviteľné aj v tých najhorších nočných morách?!
AKO sa mohlo stať, že sa rozhodli, že nejakí ľudia nie sú ľudia, len pre ich pôvod ? AKO sa mohlo toľko miliónov ľudí, len tak nechať "oblbnúť"? AKO sa mohol nejaký človek vôbec pozerať na toľko utrpenia, na smrť nevinných detí ... ? Prečo, to ľudia VTEDY dovolili?
No dnes, čítajúc všetky tie otrasné komentáre, vyhrážky, vtipy, sledujúc, čo sa dialo na proteste v BA, ... rozmýšľam... Zmenili sme sa vôbec? Posunuli sme sa po niekoľkých desaťročiach vôbec ďalej!? Nadávame na niekoho, len pre to, že má iné náboženstvo, iný pôvod, inú pleť, inú kultúru a iné návyky... A tým automaticky nesie nálepku - zlý, nebezpečný, násilník! Len preto, že je... nejako iný ako "my"? Prajeme im smrť, neváhame sa znižovať ku agresii voči nim, len pre to, že im nerozumieme!?
Nie, nie je to masa, nie je to dav, nie je to náboženstvo, nie je to štát. Sú to ľudia! Je to človek, človek a človek. Človek so svojím osudom, so svojím detstvom, so svojimi snami a svojimi strachmi. Človek.
Nie, nechcem sa a nevyjadrujem sa ku kvótam, k islamizácii Európy, k chudobe Slovenska. Viem, to sú tie problémy, ktoré sa všetci snažia, alebo - akože snažia - riešiť a proti, ktorým bojujú svoj boj. Ale treba ísť hlbšie...
Priznávam sama som s hrôzou pozerala na všetky tie príspevky o tom, čo sa deje tam, kde prídu títo migranti. Prečo sa tak správajú? Netuším. Ale teraz sme dokázali a dokazujeme, len to, že nie sme iní. Dokázali sme len to, že dav je neovládateľný. Ide len o to, či sme dosť silní, aby sme odolali stať sa súčasťou davu. Aby sme neprotestovali len pre to, že ideme s davom (a to som veľký zastánca protestov, lebo som rada, keď sa na pasívnom Slovensku posunieme ďalej od krčmových sťažností k nejakej aktivite!). Ale aj keď sa už postavíme do davu, netreba strácať tú svoju hlavu...
Mám asi to šťastie, že sa nemôžem pozerať na všetkých utečencov ako na rovnakých. Hodiť ich do jedného vreca s označením: Verejný nepriateľ! Môj nepriateľ!
Prečo? Asi preto, lebo nemám rada predsudky a zovšeobecňovanie. No najmä preto, že poznám pár moslimov či moslimiek. Preto, že poznám ľudí, čo museli ujsť zo Sýrie, a čo to pre nich znamenalo. Preto, že poznám človeka z Afganistanu, a verte či nie, je to úplne normálny mladý človek :). Sú to ľudia, ktorých mám rada, na ktorých nehľadím, ako na nejakých iných ako ja, ktorú sú mi blízkymi. Vďaka tomu, si nikdy nemôžem povedať, že všetci sú takí istí.